Choď na obsah Choď na menu
 


Vlastenci všetkých strán, spojte sa!

Dejiny sa isteže opakujú, ako vraví klasik, druhý raz zvyčajne ako fraška.

Našim vybíjaným národným a kapitálotvorným nadšencom pri moci sa v ostatnom čase podarilo do tejto chalúpkovskej komediálnej smutnohry napísať pár pekných scénok a mali by sme si v nich  všetci zahrať. Lebo naši vlastenci ak chcú hrať, potrebujú k tejto zábave nevyhnutne aj svoj opak: zradcov, janičiarov, renegátov, ktorých je zvyčajne oveľa viacej ako tých pravoverných, ktorým tečú slzy už pri pohľade na  personálne symboly národa či štátu a ktorí udeľujú štatút národnej nepoškvrnenosti aj napriek tomu, že v iných zoznamoch ich často evidujú.

Lebo, treba to stále pripomínať, nebolo ľahké sa stotožniť po roku 1992 s vlasťou, ktorú si práve privlastnili privatizéri nového štátu, a kým sa prekvapeným občanom podarilo s ním ako-tak identifikovať, dvorní myslitelia ho duchovne načisto vyprázdnili, deformovali a vyberaní aj vybíjaní národní kapitálotvorní jednotlivci si ho sprivatizovali, teda vytunelovali tak, že ho bolo treba po nich vlastne nanovo založiť. Aj vtedy sa veľmi dobre uplatnila stará dobrá zásada známa u nás z počiatkov triedneho boja: Kto nejde s nami, ide proti nám, tentoraz nie je pravý vlastenec, je zlý, nenárodný, ba protinárodný. A neškrtne si... Jeden učenec v ministerskom kresle dokonca práve im preto odporúčal svoju vlasť radšej opustiť.

Keďže najprv bolo treba ten mladý štát vytunelovať, dlho sa zabúdalo, že diera po tom tuneli by si zaslúžila zaplniť či aspoň kompenzovať vedomie pozostalých rodákov nejakým zmysluplným, nebodaj duchovným či intelektuálnym obsahom, lebo, raz darmo, na zmontovanie Kie, Hyundaiu, ale ani Volkswagenu predsa len nemôžeme byť až takí hrdí, aby sa nám tisli pritom slzy do očí. Nie je to veľmi veľká vzpruha pre ochabnuté vlastenecké svaly, sem-tam ešte dopované ojedinelým športovým úspechom (ktorý sa ráta najmä, keď je umocnený porážkou Čechov alebo Maďarov, ako predtým Rusov), čo však je nielen súčasťou vlastenectva, ale skôr davovej psychózy, ktorá by si žiadala iný analýzu..

Hodnotový  zmätok, ktorý sa nám podarilo napchať do našej dvadsaťročnej identity, je nielen preto trvalou prekážkou akéhokoľvek zmysluplného reflektovania vznešeného pojmu vlasť. Diskontinuitný vývoj v celom 20. storočí dodnes, zmeny hraníc, štátov, režimov, viacetnickosť verzus nacionalizmus, dobiehanie národného obrodenia z prvej polovice 19. storočia na začiatku 21. storočia, to všetko a mnohé iné, komplikuje čo i len pomyslenie na slovo vlasť. Trochu vlastenectva si naši otcovia a starí otcovia síce užili v druhej svetovej vojne, v Povstaní, a už tam sme doň integrovali aj to ruské („za Stalina“), hoci táto kapitola patrí do nášho vlastenectva možno najväčšmi. Nechýbajú však snahy natlačiť do tohto pojmu aj vznik prvého samostatného štátu, ktorý nám daroval sám Hitler. A čo ešte s rokmi 1948, 1968 (federácia), 1989, 1993, 1998... ? Ako ich napchať do tej vlasti, do vlastenectva, Hlinku, Tisa, Hodžu, Šrobára, Lettricha, Husáka, Clementisa, Novomeského, Dubčeka, o novodobých otcoch-zakladateľoch nevraviac. A to sme stále len pri politike, kde sú kultúra, umenie, vzdelávanie, veda, základné atribúty vlastenectva  (teda identity).

U nás si vlastenectvo sprivatizovali privatizéri štátu, a keďže mali a majú vo všetkom jasno, vo veci národa a vlasti osobitne, rozhodli sa, že nám to jasno v našich hlavách plných pochybností oni predsa len urobia najlepšie. Za pomoci internacionálnych ľavičiarov to aj urobili, lebo tí už svoje národné svaly úspešne predviedli na jazykovom móle. Akosi im pritom nedošlo, že v tej vlasti sú okrem Slovákov i Maďari, Rusíni, Ukrajinci, Česi, Rómovia a ďalší, všetci rovnoprávni a rovnocenní občania, že v nej jedni druhých nevylučujú, že vlasť tvoria všetci ľudia, občania. Už to chvíľu po páde mečiarizmu vyzeralo, že Slovensko bude vlasťou všetkých občanov, že do tej vlasti patria všetci, lebo ona ich potrebuje. Ukazuje sa však, že to predsa len nie je tak, že starý dobrý stereotyp o dobrých a zlých Slovákoch funguje spoľahlivo ďalej, navyše aj preto, že na Slovensku žijú menšiny, ktorým väčšina nechce priznať podiel na štátotvornosti, teda na vlasti a vlastenectve, nehovoriac o tom, že tu žijú mnohí Slováci a Neslováci, ktorí v sebe nosia multinacionálne gény, vedomie viacerých národov a kultúr.

Nepochybne najzložitejšie je vedomie vlasti z pohľadu príslušníka polmiliónovej menšiny, ktorého predkovia zostali žiť na slovenskom území po rozpade monarchie a museli sa transformovať na národnostnú menšinu, od začiatku nie rovnoprávnu. Maďar na Slovensku, respektíve v Česko-Slovensku bol len výnimočne autentickým vlastencom, nielen preto, že Slovensko a Maďarsko sa po Trianone identifikovali skôr polemicky, proti sebe, a že pritom nešlo len o jazyk, ale aj, ba najmä, o priestor, územie. Ak však akceptujeme, že vlasť (totožnosť) sa osvojuje aj, a možno najmä, cez literatúru, umenie, kultúru, vzdelávanie, tak je prirodzené, že svoju vlasť slovenský Maďar dotoval aj inde. V materskej krajine.

Dovtedy, kým sa Maďari na Slovensku priblížia k ideálnemu stavu, ktorý uspokojí aj (či hlavne) ich, aj Slovákov, s ktorými už vyše deväťdesiat rokov žijú s menšinovým štatútom, budú musieť odpovedať na nie jednoduché výzvy. Iredentistická a komunistická odpoveď ňou nebola. Občianska, demokratická odpoveď má, zdá sa, ešte veľké trhliny, hoci by mala vychádzať z predpokladu, že mocou neoslabený a nedeformovaný právny štát je spoľahlivým garantom aj života menšín. Aj života tej menšiny, ktorej materský národ má z ústavy danú povinnosť starať sa o ňu. Do akej miery je  Slvoensko vlasťou jej príslušníkov, sa možno len domnievať, ale jedno je isté: vlasť nemožno vytvoriť nasilu, zhora, politickými stranami, dokonca ani vládou alebo parlamentom, či, nedajboh, hlasovaním. Vlasť ani vlastenectvo nemožno ani väčšine, ani menšine, ale najmä nie jednotlivcovi nariadiť, a už vonkoncom im nemožno nariadiť, že niečo je ich vlasť.

S vlasťou je to totiž asi tak, ako vravel kedysi G. B. Shaw, keď pripomínal, že zdravý človek o svojich kostiach nehovorí, ba ich ani necíti. Aj my by sme o nej nemuseli hovoriť, nemuseli by sme vlastenectvo kodifikovať zákonom, keby to bola vlasť zdravá, bez porúch, predsudkov a tráum, ktoré niektorí nedokážu so svojou intelektuálnou výbavou spracovať, a vnucujú svoje komplexy aj okoliu.

Napriek hymne, zástave, štátnemu znaku atď. si pod vlasťou budeme predstavovať každý to, čo sme si do nej doniesli, ale najmä to, čo do nej vložíme. Zodpovednosť za ňu by mohla byť na prvom mieste. A hneď vedľa nej imperatív, ktorý by si mohli vpísať ako osobitný predmet do „indexu“ viacerí zo zákonodarcov: Nerobiť jej hanbu.

Rudolf Chmel

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.